Moja babka Magdalénka
Najkrajším obdobím môjho života je najútlejšie detstvo. Ním nás sprevádzala naša babička. Venovala sa nám tou typickou láskou, o ktorej písala Božena Němcová. Dnes viem, čo sa skrývalo v srdci tejto spisovateľky. Moje rozprávanie snáď nebude také pútavé, ale je to pravdivá výpoveď o jednoduchej ženičke, ktorá vlastní v hrudi toľko pokladov, že ju možno právom nazvať boháčkou.
Babička má osemdesiatku. Je to požehnaný vek. Z jej úst som nikdy nepočula slovko ponosy. Rok čo rok sa teší na novú jar. Nevie sa zmieriť s ubúdajúcimi silami. Kedysi si ona vedela robotu zastať! A pri všetkej tej lopote si vždy pospevovala. Vo chvíli voľna si sadala k úprimnej modlitbe a modlila sa i za tých, ktorí sa odtrhli od Pána.
Prežila ťažký život: obdobie hospodárskej krízy, druhú svetovú vojnu i obdobie po nej. Pozná, čo je choroba i bezmocnosť nad krutou diagnózou, pozná bolesť matky nad strateným dieťaťom. Neobchádzala ju bieda, putovanie, výstavba hniezdočka pre svojich potomkov. A nepočula som ju reptať. Ba práve naopak, napriek svojej biede pomáha ostatným a rozdáva i z toho mála, čo má.
Odvarovala všetky svoje vnúčatá, dokonca i pravnúčatá, povarovala cudzím. Každé z týchto detí pozná jej čarovné vrecko, v ktorom má ukryté dobroty. Okrem nich je vždy čosi ukryté v kredenci. Najviac chutia jej koláčiky. Ich chuti sa nevyrovná ani ten najlepší zákusok na svete. Také koláčiky vedia robiť len staré gazdinky, využívajúce všetky svoje kuchárske finty.
Prvé lekcie spievania a recitovania som dostávala práve u babky. Najskôr spievala ona, potom nasledovala súťaž medzi mnou a bratmi. Babka – porotkyňa vo všetkej vážnosti funkcie nemihla ani len brvou, hoci dobre vedela, že už nám dávno došiel repertoár a piesne si vymýšľame, po umeleckom výkone nás patrične ohodnotila. Na záver programu sme sa pochytali za ruky a spoločne sme koncertovali. Babka nám tlieskala do rytmu a bolo nám spolu pekne veselo. Tak sme trávili nejeden zimný večer. Po čase som zmenila koncertné pódium za väčšie, no i tak babka zostala mojou prvou diváčkou i porotkyňou zároveň. Bratom sa zasa stala ostrovčekom pochopenia. Jej slovo pokarhania i poučenia má oveľa väčšiu váhu než ktorékoľvek iné.
Viem, že i teraz sedí babka v kuchyni a čaká, kto príde. Len čo vrzne bránka, hneď ožije. Začne sa napriek svojmu veku zvŕtať ako mladica. Šikovne pripraví malé pohostenie a už aj rozmýšľa, čím by mohla hosťa obdariť. Niekedy sa mi zdá, že je kúzelníkom, ktorý dokáže v momente vyčariť prekvapenie. Stále v nás vidí tých malých školáčikov, tmoliacich sa okolo jej sukne.
Najvzácnejšie sú chvíle, keď sa v letný podvečer posadíme do tône košatého orecha, ktorý sadil ešte jej muž a začne spomínať na svoje detstvo, mladosť, na príhody svojho života. Je v nich veľa rozprávačského šarmu, múdrosti, Božej bázne.
Národy, majúce v úcte starých ľudí, sú veľmi múdrymi národmi. Každé poučenie je kus lásky, ktorý nás chce chrániť. Preto počúvam. Započúvajte sa i vy do príhod veselých i smutných – do príhod našej babky Magdalénky.
Škola pradeda Mráza
Neboli sme bohatí, ale netreli sme ani biedu. Mama robila školníčku a otec dochádzal do fabriky v Trnave. Popritom pomáhali bohatým gazdom pri sezónnych prácach. Mama zbierala byliny a liečila celé okolie. A ako len vedela čítať! Ženy z dediny chodili za ňou a ona im predčítavala. V zimnom období, keď nebolo toľko roboty, hrávali sme ochotnícke divadlo. Denne sme hltali knižky. Len čo prišla nová zásielka zo Spolku svätého Vojtecha, už sme sadali ku knihe. V úcte ku knihe a vzdelaniu som vyrastala spolu s bratmi. Neraz sa u nás zastavil pán farár.
- Mrázko, máte šikovné detičky!
A otec bol na to veru pyšný. Hoci chudobný, nikdy sa neuchýlil ku klamstvu alebo úžere. Nebolo mysliteľné, aby sa v dome nachádzala hoci len cudzie stebielko.
Tatova povaha vedela byť i neľútostná a prihrdá. Držal sa hesla: Chudoba cti netratí. Práve toto zavrelo bratovi bránu do školy. Ten náš najmladší bol aj najšikovnejší. Litery akoby mu samé skákali do hlavy, stačilo mu len raz si niečo prečítať a už to vedel naspamäť. Zo školy nosil jednotky. Od štyroch rokov hrával divadlo, písal básničky. Tato sa hrdosťou na svojho syna vznášal v oblakoch.
Raz si otca zavolal pán farár.
- Mrázko, toho vášho chlapca je škoda. Nebolo by zlé dať ho ďalej do školy. Bol by z neho dobrý kňaz.
- Nemáme na školy peniaze.
- Nič sa nebojte, veď už to nejako vymyslíme.
O krátky čas bola v kostole zbierka na chudobného študenta. Otec o zbierke nič nevedel. Ľudia boli štedrí. No našli sa i nežičlivci a závistlivci. Cestou z roboty si tato v autobuse vypočul nepekný rozhovor na adresu študenta a zbierky. Vedel, že je reč o jeho synovi. Slová ho veľmi zranili a zaťali do jeho hrdosti. Domov prišiel bez nálady. Vytratil sa a nebolo ho celé popoludnie. Nevedeli sme, čo je, až keď k nám prišiel pán farár.
- Mrázko, nedajte na ľudské reči, rozmyslite si to!
- Nie, zostane doma, ja nič od nikoho nechcem!
- Rozmyslite si to, - opakoval kňaz.
Tato si húdli svoju pesničku a nepopustili.
Brat zostal doma. Knihy sú doteraz jeho veľkou láskou. Tato možno prvý raz ľutoval svoju chudobu. Ale taký bol tato. Taká bola tá doba – neradostná, plná odopierania, chudobná i bohatá zároveň.
Detské huncútstva
Bola som v rodine najstaršie dieťa, tak som musela varovať bratov. Keď som mala sedem rokov, narodil sa najmladší Dominik. Mama s otcom chodili v lete robiť na roľu a ja som sa musela starať o brata. Brat spával v kolíske a mne tiež klipkali oči. V jedno takéto popoludnie ma z driemot vyrušili kamarátky.
- Magdula, poď sa hrať!
Či sa mi len nechcelo varovať, ale nebolo pomoci.
- Išla by som, ale musím byť s bratom.
- A spí?
- Spí v kolíske.
- Tak poď len tuto na dvor, budeme sa hrať kamienky.
Ešte chvíľu ma kamarátky prehovárali, ale keď som videla, že brat pokojne odfukuje, neodolala som pokušeniu. Hrali sme sa pri dome, cez okno som počula, keď braček začal mrnčať. Ukolísala som ho prvý raz, druhý raz. Chcela som sa hrať, lenže zakaždým plačom som musela utekať dnu. Dostala som nápad: cez okno som si pretiahla šnúru, zaviazala o kolísku a zakaždým, keď brat zaplakal, potiahla som šnúrkou. Takto som mohla robiť všetko naraz – aj sa baviť s kamarátkami, aj si plniť povinnosti. Deň mi rýchlo ubehol. Ani som nevedela, kedy sa rodičia vrátili. Len som začula volanie:
- Magduša, poď sem!
To som už vedela, že niečo nie je v poriadku.
- Varovala si brata?
- Áno, tatenko.
- A kde ho máš?
- No v kolíske bol, veď som ho hojdala.
Zápalisto som ukazovala, ako som si poradila. Namiesto pochvaly som dostala od tatenka výprask. Ja som totiž v zanietení do hry na kolísku celkom zabudla a keď brat zaplakal, prudko som šnúrkou pokmásala a brata vysypala z kolísky. Mama s otcom sa vrátili humnom, malý Dominik ležal na zemi a srdcervúco nariekal.
Odvtedy som si už plnila všetky prikázania presne a po dlhú dobu, až kým som sa nestala dievkou.
Ako veľká dievka som chodila na muziku. Bolo tam veselo, spievalo sa, tancovalo. Cestou domov sme si vyspevovali a na konci dediny sa zastavili a ešte si sadli pred rozchodom domov. Stávalo sa, že sa mi nechcelo utekať v stanovenú hodinu domov.
Raz ma znovu kamarátky prehovorili a ja som nedbala na tatov príkaz. Vrátila som sa neskoro, všetci už spali. Aspoň ja som si to myslela. Bála som sa otca, tak som posunula hodiny naspäť. Lenže tato nespal a len chvíľu pred mojím príchodom kontroloval hodiny a dobre vedel, kedy idem domov.
-Už si doma, Magdula?
-Áno, tatenko.
-A koľko je hodín?
-Pol deviatej, - zacigánila som.
-Tak ty hovoríš, že pol deviatej?
Ja som sa snažila otca presvedčiť, že veru je len toľko. Tato ma skúšal ďalej:
-No a keď ste išli cez dedinu, koľko bolo hodín? Veď už sa stmievalo.
-To sa vám len zdalo.
-Magda, nešál! Ja som videl, ako si posúvala hodiny!
Zamrzla som strachom, vedela som, že klamstvo nemá v rodine miesta.
Odvtedy som sa už neodvážila prísť ani len o minútu neskôr a na klamanie som ani len nepomyslela.
To bola škola môjho tatenka. Zbožnosť patrila medzi základné litery, desatoro platilo nielen na papieri, ale hlavne v živote, a stále nám prízvukoval, aby sme len vyrástli na statočných ľudí a naše meno nebolo nikdy na hanbu.
Bylinky babky Anulky
Mamenka pochádzala z bylinkárskej fajty. Poznala účinky mnohých liečivých byliniek, rôzne recepty a liečivé čaje. V tej dobe sa nepoužívali lieky tak bežne ako teraz. Aj dnes bežný penicilín sme mali vo veľkej úcte. Ani očkovanie nebolo samozrejmosťou. Na všetko boli bylinky. Ľudia vyhľadávali lekárov v krajnej nutnosti, keď si už nevedeli baby bylinkárky rady, keď už nestačila ani pôrodná babica.
V letných horúčavách sme boli zvyknutí chodiť bosky. Len pri nebezpečných prácach sme si obúvali dreváky či bagandže. Už sme boli veľkí. Prostredný brat bol mládencom, mal obuté ťažké topánky, ktoré ho poriadne odrali. Pľuzgiere mu popraskali, do rany sa mu dostala špina, poľný prach. Noha mu opuchla. Statočne znášal všetku bolesť, až keď mu začala noha černieť, priznal sa mame. Bolo neskoro na byliny. Obaja utekali do nemocnice, na nohe sa mu robila čierna čiara a brat na nohy nevládal stúpať. V nemocnici dostal tetanovú injekciu a hneď zavolali primára.
- Odrezať! – znel jeho verdikt.
Kým bola mama v ordinácii, brat sa zvrtol a odskackal z nemocnice.
- Mama, ja sa nedám rezať, celý život budem mrzákom! To radšej chcem umrieť.
Brat sa nedal prehovoriť. Aj mame bolo ťažké si predstaviť zmrzačeného syna. Len čo sa vrátili domov, zobrala svoju poľnú kapsu a išla na lúku hľadať bylinky. Doma z nich uvarila čaje, synovi omotala nohu podbeľom a modlila sa za jeho vyliečenie. Denne mu vymieňala podbeľové obklady, vypil litre čajov, asi po týždni mu začala noha odpúchať. Po dvoch týždňoch náš hrdina radostne podskakoval. Ďalšia jeho liečba pozostávala z obkladov repíka a pitia prečisťujúcich odvarov. Po mesiaci brat načisto vyzdravel. Nohu mal ako predtým – bez najmenšej známky choroby.
-Vidíte, mama! Oni mi ju chceli odrezať. Aký som ja ešte chlap!
Všetci sme sa tešili spolu s bratom.
Po domácom vyliečení sa mama s bratom rozhodla ísť na kontrolu do tej istej nemocnice, kde videli záchranu len v rezaní.
- Zavolajte mi, prosím, pána primára.
- No čo máte, ženička? – pozrel ponad okuliare primár.
Už dávno zabudol na brata i mamu.
- No viete, pán doktor, my sme tu boli pre mesiacom so synovou nohou. Dostával otravu krvi. Vy ste mu chceli odrezať nohu, lebo inak nemal prežiť. A pozrite sa!
Až teraz sa začalo primárovi rozvidnievať v hlave. Spozornel, zdvihol sa zo stoličky a podišiel k pacientovi.
- No ukáž, daj to dolu!
Brat sa vyzul a ukázal mu nohu. Lekár sa prizrel zďaleka i blízka a krútil neveriacky hlavou. Nevedel, čo má povedať, nechcel zostať v maminých očiach hlupákom.
- A čo ste mu s tým robili? – so zvedavosťou sa opýtal.
Mama pekne rozpovedala o jej liečebných postupoch. I tie mu vyrazili dych, veď doteraz pozeral na babky bylinkárky s pohŕdaním. S takýmto čímsi sa v svojej praxi ešte nestretol.
- Ženička, zachránili ste si syna! – potľapkal mamu po pleci.
- Veď všetky lieky sú nakoniec z byliniek.
Mama sa rozlúčila s lekárom a spokojne spolu s Vilom odkráčali domov.
Magdička – sestrička
(rozprávanie brata Dominika)
Sestrine huncútstva z detstva sú pre mňa zakryté hmlou. Keď som ja mal sedem rokov, sestra mala štrnásť a bola veľkou dievkou. Pamätám si len niektoré veci, ktoré chcem rozpovedať.
Mal som možno päť rokov, keď som sa dostal na školský dvor. Žiaci mali práve prestávku. Chlapci a dievčence vybehli na dvor. Medzi nimi aj naša Magdula. Mala vyšívanú sedliacku sukničku a vlasy zapletené do vrkočov. Naháňala sa s dievčatami, bola rozosmiata a veselá. Mala žiarivé oči a ružové líca. Takú som si ju zapamätal: pekné a šantivé dievča v pohybe. Pre niekoho je to bezvýznamný obrázok , ale pre mňa je to prvé stretnutie s dievčenskou krásou.
Keďže sme boli s bratom od nej dosť mladší, mala na starosti naše „vyučovanie“. Učila nás čítať, písať a musela mať veľa trpezlivosti s takými tvrdohlavými žiakmi, akými sme boli my. Keď sme mali ísť spať, mamenka povedali:
- Magdula, pomodli sa s nimi!
My dvaja sme si kľakli pred obraz Svätého Jozefa s Ježiškom a odriekali sme, čo nám predmodlievala – Otče náš, Zdravas, Verím a modlitbičku k Anjelovi strážcovi.
Niekedy som ju objímal a hovoril jej:
- Magdička – sestrička.
Náš byt pozostával z jednej miestnosti, ako chlapča som spával pri nej. Bolo mi s ňou teplo a ona sa odťahovala na okraj, aby som sa mal kde rozťahovať. Bola rozumná a obetavá.
Keď sme už boli starší a ona vydatá, mamenka si často vzdychli: - Magdula, to je dobrá duša!
Mala sklon k umeleckej tvorivosti. Vtedy sa nosili vyšívané zásterky. Výšivky sa najprv nekreslili, vypísali na plátno podľa predlohy. Ona tiež vedela kresliť rôzne tvary ruží, kvetov, ornamentov. Neraz som sa pozeral na ňu, keď v sobotu večer vypisovala pozametaný priestor pre domom cícerkom vody, ktorá tiekla z dierky plechovej krabice. Každá dievka sa usilovala, aby vypolievala svoju ulicu čo najkrajšie. Teraz sa to už nerobí. Dnes ľudia nechávajú za seba spievať iných.
Pokiaľ sa pamätám, Magdulina obľúbená pesnička bola:
Široko – ďaleko dva sa milovali,
Aničkina mamka, hojaja,
Nevedela duša má.
V tom čase vyššie vzdelanie, než aké poskytovala ľudová škola, bolo dosť zriedkavé. Sestra chodila do meštianskej školy. Ako sa učila, neviem, viem však to, že keď prestala chodiť, sám riaditeľ prehováral otca, aby ju dal na ďalšie štúdiá. Bolo obdobie hospodárskej krízy, Magduška musela zostať doma, lebo nebolo peňazí.
A okrem toho sa veľmi prehrešila. Vtedy prichádzalo do módy tzv. mikádo. Naša slečna si dala ostrihať vlasy a prišla domov s takouto hlavou. Ani sa nechcela priznať, len mama si všimla, že Magduška spí v ručníku. Otec to pokladali za neodpustiteľný mravný prehrešok. A odvtedy sa nám strácala.
Po tomto incidente odišla do služby. Po čase sa vrátila a pomáhala mame v škole. Magdula chodila upratovať a pomocou školy si našla svojho životného partnera.
Keď odišla už ako vydatá, veľmi mi chýbala. Keď som niekedy prišiel domov zo školy, pýtal som sa:
- A kde je Magdula?
Potom som sa zahanbil, Magdula predsa s nami už nebýva. Možno poznáte ten pocit, ktorý zostane v srdci človeka, keď sa nám vzďaľuje niekto milý a my túžime vrátiť čas.
Smutný príbeh
Mama ako dievča slúžila u Židov v Boleráze. Páni mali doma slečnu, maminu vrstovníčku. Slečna mala mamu rada, spolu chodievali na prechádzky i tancovačky.
- Poď už, Anula! – zvykla ju volávať.
- Ale veď ja mám robotu.
- Tak ja ti pomôžem, aby sme mohli ísť skôr von.
Slečna – neslečna, robila zarovno mojej mamy. Keď sa mama vydala, odišla zo služby a o slečinke viac nepočula.
Po čase som aj ja chodievala na zimu slúžiť. Vtedy nebolo doma roboty, tak som si chodila privyrábať. Dostala som sa do Trnavy do židovskej rodiny. Žili celkom slušne, mali obchod s látkami. Dom, v ktorom som slúžila, pozostával vpredu z obchodu, za ním bol sklad, potom izby do dvora a jedna do ulice a nakoniec vzadu bola kuchyňa. Cez deň bývala brána otvorená a ja som videla z kuchyne, ako ľudia prechádzajú po ulici.
Asi po troch týždňoch mojej služby sa ohlásila mama, že príde. Nechcela ísť hneď do domu. Vošla do obchodu a kupovala látku. Majiteľ nameral a ona išla zaplatiť. Mama sa prikúka na paničku za pultom, ona zasa na ňu. Váhavo sa pani spýtala:
- Anulka, si to ty?
Obe sa spoznali, padli si do náručia. Manžel majiteľky zostal prekvapene stáť.
- Anulka, čo ty tu robíš? Kde si sa tu nabrala? Poď dozadu si sadnúť, či som len rada, že ťa znova vidím. No poď a rozprávaj! Len čosi mama sadla a gazdiná ju uhostila, začala rozprávať.
- Ja tu mám dcéru, slúži tu.
- A koho?
- Magdulu...
- To je tvoja dcéra?
Tešili sa obe zo svojho stretnutia po rokoch a ja som sa mala od tých časov u nich veľmi dobre. Vždy mi dali domov niečo na prilepšenie. Bola som u nich dlho, až do môjho vydaja. I na svadbu mi dali parádny dar – návlečky na periny z najlepšieho materiálu.
Prišla okupácia. Židov začali brať do lágrov. Vtedy pani odkázala mame, aby sa prišla s ňou rozlúčiť, lebo ich odvezú neznámo kam.
V dohovorený deň a hodinu sa išla mama ku kamarátke rozlúčiť. Na ulici hliadkovali gestapáci. Hneď zazreli mamu i Židovku, ktorá ju vyčkávala. Jeden zapískal na druhého a už sa zhrčili pri ženách.
- Čo to máš? Daj to sem! – zreval jeden z nich a ukázal na pripravený batoh.
- Ja sa len tuto chcem rozlúčiť s mojou známou, skôr než nás odvezú, to nám predsa nemôžete zakázať... – bránila sa Židovka.
Gestapáci, spokojní s úlovkom, odišli preč. Ženy si sadli do domu a začali obe plakať.
- Anulka moja, ja som ti pripravila duchny a najkrajšie veci, čo som mala, ešte som do vreckovky zabalila zlato a šperky, čo sme mali doma. Veď aj tak by nám to zobrali. Ani nevieme, kam nás odvezú. Čo len s nami bude?
Plakali, žiaľ im zvieral srdcia. Zakrátko celú rodinu odviezli a už sme o nich nepočuli, sotva prežili. Odviezli ich hneď na začiatku vojny. Volali sa Bergerovci. Boli to dobrí ľudia. Vždy si spomeniem na túto rodinu, nenávidím všetky vojnové filmy a aj tie moderné, plné krvi a násilia. Toľko sme ho my zažili skutočného a je to všetko stále živé v nás.
Varovka môjho muža
Už som spomínala moje ochotnícke skúsenosti. Poznala som všetky Urbánkove hry. V dedine sme boli rozdelení na dva tábory. Bohatá sedliacka mládež chodila do Orla. My chudobní sme sa združovali do Sokola. Medzi Orlom a Sokolom vládla prirodzene rivalita. Tá sa prejavovala v každej činnosti. O čo sme boli chudobnejší, o to viac sme chceli zaujať dedinčanov svojimi výkonmi. Z predstavení sme mali zopár fotiek. Za zimných večerov sme pri nich sedávali a spomínali na chvíle s divadlom. Žiadna sa už nezachovala. Prišla som o ne počas dedkovej varovky. Ja som išla predávať marhule a dedko, vracajúci sa z nočnej, mal varovať Marku. Aby bola ticho, ukázal je fotky. Sprvoti si ich so záujmom pozerala, lenže malému dievčatku sa po chvíli táto činnosť zunovala. Popoludní som sa vrátila domov. Dedko tuho spal, malá sedela v postieľke, krabica od fotiek prázdna, okolo plno drobných kúsočkov.
- Marka, čo si to urobila! – vykríkla som zdesene.
Zaplakala som nad svojimi spomienkami, aj som sa hnevala na muža. Ani hnev a zlosť nedokázali napraviť škodu. Fotografie už nebolo možné za nijakých okolností dať dohromady. Dedko len pokrčil plecami, utešoval ma vo svojom žiali.
Ťažké časy
Žili sme veľmi skromne. Na stravu sme neboli nároční. Stačila nám melta a krajec domáceho chleba. Keď už bol tvrdší, zabalili sme ho do utierky a na chvíľu uparili, alebo omočili do mlieka a dali zapiecť. Mali sme sliepočky, chovali zajkov, v lepšom období sme mali prasiatko, kozu, kravičku. O mlieko sme teda nemali núdzu, mútili sme si maslo, chleba piekli doma na celý týždeň, v záhradke sme si dorobili zeleninu, na stromoch nám rástlo ovocie. Na prilepšenie sme dostávali za prácu u bohatých gazdov výslužky v naturáliách. V lete sa robilo napriek horúčave. Deti sme dali do plachtičky, na roli sme na kolíky uviazali plachty ponad deti a robilo sa.
Jedálniček pozostával výlučne z domácich produktov. Na obed sme mávali zasmaženú polievku, inokedy strukovinovú alebo omáčku. Na jar zemiačiky, zeleninu, šalát. Keď cez zimu nebolo dostatok zeleniny, robievali sme všakovaké múčniky, báleše, slíže, perky a podobné jedlá. Vyhladovaným nám chutilo a nerozmýšľali sme, či by nebolo lepšie také či onaké mäsko.
Nechávať jedlo nebolo mysliteľné. Čo zostalo od obeda, muselo sa v priebehu dňa zjesť, lebo iné sme skôr nedostali. Poživeň sme mali vo veľkej úcte - je Božím darom.
Mäso sa jedávalo na oldomáš a sviatky, medzi ktoré sa počítala i nedeľa. Pri všetkej skromnosti sa každý pôst prísne dodržiaval, či sme boli malí alebo veľkí.
Po vojne nebolo ničoho. Stravu sme dostávali na lístkový prídel. Častokrát sa stalo, že hoci sme mali lístky, potrava sa nám neušla. Na mlieko sme museli vystávať, podobne to bolo aj s vajíčkami a inými základnými surovinami. Každý hlt jedla sme si nevýslovne vážili, bol pretrpený strasťami vojny.
Blížili sa prvé povojnové Vianoce. Na všetko bolo treba striehnuť. Takmer všetko som už mala, len vajcia mi chýbali. Už sa nám jednoducho neušli. Suseda sa so mnou podelila, prepustila mi práve tri. Z nich som odbavila celú vianočnú hostinu:
Jedno som použila ako závarku do polievky, druhé som mala na obaľovanie. Aby bolo dosť, rozšľahala som ho v čiernom pive. Posledné som dala do koláča.
Stromček sme si vyzdobili jabĺčkami a orechmi, zabalenými do pozlátka. Darčekov sme nemali, ale po prežitých vojnových rokoch sme sa tešili i z toho mála, čo ležalo na stole. Najväčšiu radosť sme mali z prítomnosti všetkých blížnych okolo stola. Naše životy boli najkrajším darčekom od Pána. V chudobe matérie sme bohato duchovne oslavovali narodenie Krista Pána – nášho Vykupiteľa.
POZNÁMKA: Niektoré z príbehov si môžete vypočuť v Máriinej školičke na Rádiu Mária 😊
Komentáre
Zverejnenie komentára